love hurts sometimes

Nedávno som mala trochu takú...povedzme tomu poetickú chvíľku. Nechcem k tomu asi ani písať nič viac, veď sami uvidíte, pochopíte. Pridávam si to sem na pamiatku. Snáď sa vám to bude páčiť. 

First play me: 

Sedíme vedľa seba, ako na začiatku, 

vpíjam jeho blízkosť, tmu a nočnú vyhliadku. 

Letíme a to doslova, 

prítomnosť modrých očí ma prikrýva. 

Svoj spánok však iba skrývam, 

jeho jemnú vôňu každým kúskom vnímam. 

Bála som sa položiť mu tú otázku, 

spýtal sa prvý, 

a môj pokoj ostal visieť na vlásku. 

Veríš na lásku? 

Hlavami opretí sledujeme mihot svetiel, 

kiežby sa tento moment nikdy skončiť nechcel. 

Elektrický výboj vzniká medzi našimi vlasmi, 

hlava mu padá, usmievam sa, spí už asi. 

Zimomriavky plazia sa mi telom, 

v mojich citoch k nemu nastal prielom. 

Srdce napĺňa sa mi vzrušením a radosťou, 

strach mám, že opäť skončí to bolesťou. 

Dúfala som, že nie, no je to tak, 

znovu má ten človek niekoho iného rád. 

A tak, zbieram to čo sa rozbilo, 

srdcu pripomínam, aby lepšie sa strážilo. 

Modlitbu vysielam k Bohu celého vesmíru,

aby upokojil moju myseľ búrlivú.

On s láskou vezme kúsok po kúsku, 

nádeje a pokoja podá mi halúzku.